Šťastie sa nehľadá v tráve..

Večer som veľa premýšľala a pri počúvaní hudby, som si veľa začala uvedomovať. Prišla som na niekoľko faktov, s ktorými by som sa rada podelila aj s vami. Tento blog vznikol úplne spontánne.

V poslednej dobe som mala často krát pocit, povedať svetu ako sa naozaj cítim. Väčšina si mysli že som šťastná, lebo sa usmievam a tvorím. Dokážem sa usmievať. Sú ľudia, ktorí ma ľutujú po rozpade vzťahu, iní zas nevedia čo si myslieť. Sú presvedčení o tom, že som veľa stratila tým, že som odišla zo zahraničia.
Skutočnosť je táka.. bola som dlhý čas zranená, cítila som, že som na dne. Je veľmi veľa faktorov ktoré to zapríčinili. Nebojím sa priznať, že moja psychika bola priam zničená. Nedarilo sa mi. Veď človek musí byť veľmi silný nato, aby si priznal, aký bol slabý. Cítila som, že tam kde som bola, som nebola šťastná. Nevedela som si nájsť dobrú prácu, moje sebavedomie a sebadôvera boli na nule. Opýtate sa ma na vzťah, že prečo sme sa rozišli. Ja popravde ani často krát neviem ako odpovedať. Ten pocit možno niekto z vás zažil, že aj keď tam boli nejaké drobné dôvody, tak pravý dôvod bol len nejaký zbabelý útek. Utiekla som od reality, ktorá bola tam, s cieľom a mienkou, že to tak má byť. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Nestihla som sa ani spamätať, že sa to fakt deje a ja som konečne nabrala odvahu. Za jeden deň som opustila všetko. Vtedy som pociťovala radosť. Radosť z toho že sa vrátim domov k rodine, kde ma majú radi, čakajú ma a podporia ma v tých ťažkých časoch. Bola som šťastná.
Ubehlo pár minút cesty domov a ja som cítila malú úzkosť, ako keď sa Ti chce vystúpiť z auta a kričať do sveta... Ten pocit ma stláčal na hrudi. Najhoršie na tom bolo že som cestovala s úplne cudzími členmi posádky a preto som sa snažila všetku bolesť zadržať. Verila som, že je to tak správne a že po zlých dňoch musia prísť aj tie dobré. Nakoniec to však aj tak vyhralo nado mnou, a ja som to začala všetko pociťovať až časom. Kým kilometre ubiehali, tým viac som si uvedomovala, že sa to deje, že som nabrala odvahu spraviť jeden zo životných krokov, ktoré navždy zmenili môj život.

Prvé dni doma boli skvelé, cítila som sa ako na dovolenke, ktorú som počas roka niekoľkokrát absolvovala doma. Cítila som, že som na dobrom mieste a všetko to tak jednoducho má byť. Rodina bola nadšená. Dobré časy opisovať asi nemusím. No tie zlé si našli svoje dni a hodiny preplakané do vankúša. Cítila som, že aj keď som doma, moja duša je zatiaľ prázdna. Akoby niekto vzal gumu a viac než rok a pol života začal mazať. Alebo sa snažil zmazať, no nedarilo sa mu to. Čím viac sa snažil zmazať, tým viac to bolelo. Ten kto držal gumu v rukách, som však vlastne bola ja. Pochopila som, že ten pravý boj sa ešte len začína a začne. Začala som si uvedomovať, že tam niekde vo vnútri duše, je moje staré ja. Chcela som ho nájsť, aspoň časť a začať znovu robiť veci, ktoré som robiť prestala, aj keď ma robili šťastnou. Prvé dni sa so mnou ani nedalo baviť. Bola som utrápená, citlivá a dokázali ma rozhodiť aj maličkosti. Chcela som byť šťastná a ukázať, že to všetko čo bolo, dokážem hodiť za hlavu a je mi to ľahostajné.

Čím ďalej čas plynie tým viac zisťuje,  že som ublížila zároveň niekomu, ale hlavne aj sebe. Všetko som to však robila iba preto, aby som našla zmysel života, ktorý nebol zostať tam, kde nie som šťastná. Nehovorím, boli dni, keď som šťastná bola, veď mnoho ľudí sa čudovalo, pretože videli na sociálnych sietiach kopu fotiek, kde som bola šťastná. Ale len pár ľudí vedelo, že to čo sa deje mimo internet, nie je ružové. Problém je ten, že nevieme v skutočnosti čo je správne, a čo nie. Ako sa človek má zachovať? Kto to vie? Asi nikto.
Teraz som doma. Snažím sa byť silnou a postupne sa vraciať k činnostiam a veciam, ktoré ma robili šťastnou. Jeden deň cítim ten neuveriteľný pocit, kedy sa mi doslova tlačia slzy do očí, že znovu som to ja, že život je neuveriteľne super a že začínam odznova. Potom však príde čierna chvíľka, kedy sa nenávidím zato, ako to je. Jedno je však celkom isté. Ak by som sa nevrátila domov, nikdy by som sa nevrátila k môjmu pravému ja. Aj keď som sa o to pokúšala mnohokrát, nešlo to jednoducho. Psychika človeka je jedno veľmi zložité miesto, kde sa odohrávajú rôzne boje medzi dobrom a zlom. Ak človek nie je silný, tak veľmi ľahko prepadne strachu zo všetkého. Prepadnú ho úzkosti a časy plné trápenie, aj v časoch, keď sa usmieva. Vo vnútri však môže zakrývať veľkú bolesť. Mala som pocit s odstupom času, že tam vonku, to bol úplne iný svet. Ako sen. Momentálne keď sa pozriem spätne, tak je tomu ťažko uveriť a niekedy mám fakt pocit, že to bol iba nejaký sen. Ten čas je tak ťažko pochopiť. Nikdy by som nepovedala, že ma dokáže tak niečo zmeniť. Nikdy by som nepovedala, kam je až človek ochotný zájsť kvôli láske. Niektorí, čo ma poznajú, vedia, že nikdy som nebola ten typ, ktorý by dokázal tak veľa spraviť pre niekoho a už vôbec, odcestovať preč. Nechcem aby tento blog vyznel ako očierňovanie, či obhajovanie niekoho. Všetko v živote má svoje pre a proti. Aj keď by som najradšej zmazala ten čas, kvôli tej bolesti ktorá zostala, tak viem, že boli dni a spomienky, ktoré ma veľa naučili. Spoznala som veľa ľudí, nových krásnych miest a veľa veľa iného. Zažila som to, čo nikdy predtým nie. V skutočnosti vzťah nebol témou na blog a chcem, aby to aj tak zostalo. Nikto však nepochopí, ako to všetko bolo, aj keď sa budú tváriť že ma chápu, nechápu. Každý všetko cíti inak, prežíva inak a má to kopu rôznych pohľadov. No iba dve pohľady vedia ako to skutočne bolo. Môj a jeho a to stačí. Všetko je tak ako má byť a ja idem ďalej.

foto - http://fotograf.agenturacreative.sk/

Hľadanie seba sa tak trochu aj napĺňa. Ja som síce ešte stále niekedy veľmi smutná,  lebo nejde to zahodiť za hlavu a nikdy to nezahodím za hlavu, lebo je to časť mňa, ktorá tvorí môj život a to čo som dnes. Hľadám sa. Hľadám to, čo je správne, pre mňa. Niekedy sa jednoducho musíš rozbehnúť vpred a ísť si za svojim cieľom, nájsť svoj zmysel prečo si tu. Otvoriť oči a nájsť ľudí, ktorí pobežia s Tebou a nie proti Tebe. Nájsť samého seba, je vlastne tá najväčšia výhra. A ja som si to uvedomila až doma. Keď zrazu všetko dáva úplne iný význam, keď znovu v živote je ten môj život číslo 1,  keď začneš robiť to, čo Ťa baví, vtedy život začína. Keď si silnejší, múdrejší vďaka minulosti, ktorá to z Teba urobila. Niekedy sa to môže zdať ako veľmi vážny a zložitý krok, no na tom nezáleží, dôležité je byť šťastný a zmierený sám so sebou a svojim životom. Veď máme ho iba jeden, tak prečo žiť stále v strachu a v snoch - v otázkach, čo by bolo keby? Prečo nespraviť ten rázny krok? Je možné, že budú dni, keď sa budeš pýtať sám seba, či to bolo správne. Vtedy existuje iba jedná odpoveď. Vždy si polož otázku, koľko veci Ti to prinieslo a koľko vzalo. Podľa toho, ktorá strana prevaha, tak vieš odpoveď na to, čo bolo správne a čo nie. Ľudia sú strašne komplikované bytosti, a pochopiť život človeka je veľmi ťažké. Preto sa aj Tebe môže zdať, že nikto nechápe prečo to robíš, ale pokiaľ Ťa to urobí šťastným, tak s tým neprestávaj. Neboj sa vyjadriť čo cítiš, aj keď všetci budú kričať stop, vyslov svoje pocity, myšlienky a zbav sa všetkého čo Ťa ťahá dolu, lebo žiť život s pocitom, že nie si šťastný, nie je život. Nie je to plnohodnotný život, ako má byť. A nepíšem teraz o peniazoch alebo materiálnych veciach. Zmysel života je vtedy, ak je človek šťastný a zdravý, lebo na ničom inom nezáleží. Ak je človek šťastný slobodný, s mužom alebo ženou, s dvoma psami, alebo troma mačkami, na tom nezáleží.  Hlavne je iba to, aby nech sa deje čokoľvek, našiel svoje šťastie.

V živote sa stane aj veľa zlých vecí a niekedy je to ťažké prijať alebo pochopiť. Niekto je vždy šťastný a niekto ma smolu na každom rohu. Rozdiel medzi tými dvoma je v ich myšlienkach a ich konaní. Nech sa deje čokoľvek, človek by mal byť šťastný a prijať to, čo mu život dáva. Lebo všetko čo sa deje okolo Teba sa tak stáva na základe toho, čo robíš, a ako rozmýšľaš. Hovoria o tom stovky motivačných citátov, kníh, filmov a veľa ďalšieho. Človek je veľmi komplikovaný, ale nato aby bol šťastný, niekedy stačí veľmi malo.

Tento blog nie je napísaný nijako inak iba spontánne, z myšlienok a pocitov, ktoré som ukrývala vo svojej duši. Možno je nesprávny alebo nedáva zmysel, nemá hlavu alebo pätu, no na tom nezáleží. Je napísaný z mojich pocitov a je môj. Spravil ma určitou formou šťastnou, že ma "vypočul" a že sa môžem s vami podeliť. Tak prehovor aj Ty, povedz ľuďom čo cítiš a sprav hlavne to, čo ťa učiní šťastným. Veľa problémov by zmizlo, keby ľudia hovorili čo cítia, a robili to, čo ich naozaj baví.