Preskočiť na hlavný obsah

Fotím, fotíš, fotime..

Dnešný deň, sa stál tak trochu neobyčajným a zábavným. Prečo? Ak ste sledovali môj Instagram, tak ste si mohli všimnúť príspevky rôznych make-upov. Dnes konečne po vyše dvoch rokoch som bola opäť pri fotografovi Ľubošovi (link na jeho stránku a profil nechám na konci blogu).


Najprv som si myslela, že pôjde iba o bežné fotenie, ako sme predtým mali vo zvyku. No keďže sa jednalo o fotenie po takom dlhom čase, tak bolo potrebné to aj patričné doladiť a hlavne vyšpekulovať niečo "špeci".

Začalo to celkom nevinne klasickými fotkami. Myslela som si, že po tom čase bude mať Ľuboš viac práce s upravovaním a neustálym upozorňovaním ma. Bola som prekvapená, keď zahlásil ,,Pózy ti ešte zostali". Tak nechápavo a zamyslene som sa snažila ďalej stáť v krčoch a tváriť sa vážne. Není to však sranda stáť poskrúcaná ako z plastelíny. Po pár fotkách to už išlo ako "po masle".

Príprava na fotenie u mňa bola takmer nulová, zbalila som čo sa dalo, rodičia sa ma pýtali, či sa sťahujem a nič iné sa nespýtal ani Ľuboš, keď som stala pred vchodom s cestovkou a ešte dvoma taškami. Nevedela som predsa, čo presne budeme fotiť, tak radšej zobrať polku skrine a napchať toho čo najviac, ako prísť na prázdno. Za pár minút z Ľubošovho ateliéru bol Second-Hand doslova. Kde sme sa pozreli tak ležali šaty, maľovatká, doplnky a aj napríklad také akrilové farby (Wtf? Načo? Čítaj ďalej a dozvieš sa). Normálni ľudia ich používajú na obrazy, my sme ich použili na tvár na fotky.

Veľké napätie nastalo až vtedy, keď som si začala maľovať monokle pod očami dúfajúc, že z toho vznikne umenie, alebo dokonca umelecká fotka. Začiatky boli ťažké a trblietky sa budú u Ľuboša ligotať minimálne do Vianoc. Ľuboš aspoň si nemusíš lámať hlavu nad Vianočnou výzdobou. Prídem rada aj pred Veľkou nocou. Po asi pol hodine nanášania omietky na tvár som sa presunula k druhému kroku. Obliecť si šaty. Vždy som si myslela, že tak ako za starých čias keď som mala 40 kíl a 18 rokov, tak aj teraz oblečiem tie šaty s úplnou ľahkosťou. Po chvíli, keď som si myslela, že šaty už nikdy nikto neoblečie, lebo som ich roztrhala na mojom zadku ala Kim Kardashian, som sa konečne postavila v lodičkách, aj keď bez poriadneho nádychu pred foťák. Ideálna situácia je, že si šaty navlečiem na seba vrchom, ale to by bolo v prípade, že si predtým nenanesiem na seba kilo omietky a milión trblietok, ktoré by sa zotreli. Najprv meraj a potom strihaj, alebo najprv obleč a potom sa maľuj. Rada do života. Nevadí, nakoniec sme to zvládli a fotky sú fakt super a dokonca aj šaty to prežili. 


Frozen :)

Prvú polovice máme za sebou. Prichádza na rad prvé odlíčenie. Trblietky mi nájdu podla mňa ešte mesiac po tom na ultrazvuku žalúdka. To čo som si myslela, že pôjde dole najlepšie, išlo najhorším možným spôsobom. Neviem si predstaviť byť niekde v teréne a nemať po ruke vodovodný kohútik. (Ľuboš pošli mi potom účet za vodu). Ľutujem všetky modelky. Po ďalšej pol hodine odličovania, prišla na rad super idea. Waaau poďme si dať akrylovú farbu na tvár, veď keď zaschne, tak super sa zlúpne dole. Vôbec nevadí, že farbu mám doteraz vo vlasoch a vydepilovala som si s ňou polku tváre. Vraj je to aj hitom, že si ženy holia tvár žiletkou, tak ja som zvolila cestu 2v1. Splnilo to svoj účel na fotku a ešte aj depilácia pri odličovaní zadarmo.


Potom som sa zahrala už iba na slečnu drsnú a začala baliť bordel domov. Hovorila som Ľubošovi, že ak by ma po fotení stretli policajti ešte s namaľovaným ala špinavým krkom z bojového poľa, tak by som asi len ťažko vysvetľovala, že to bolo fotenie. Našťastie ma nikto nestopol a ja som v pokoji došla domov a začala svoje staré známe otravovanie Ľuboša, kedy už konečne budem mať fotky. Mám šťastie že Ľuboš je tiež nedočkavý ako ja a na fotkách začal pracovať hneď. Vďaka tomu už môžete vidieť výsledky tvrdej práce.


Drsňačka v kinách od 1.1.2018 😅

Jedným fotením, som si zadarmo spravila depiláciu tváre, naučila som ohýbať, zacvičila si niekoľko kŕčovitých postojov ako z jogy, vyskúšala si úlohu modelky, bola som súčasťou mini Superstar a Let´s Dance (Hej Sokoly - hit roka), zahrala sa na vizážistku, kaderníčku, módnu návrharku a veľa veľa iného. Aj to všetko sa dá stihnúť počas jedného fotenia. A potom že sa mamka pýta, čo som tam robila 5 hodín. To nevysvetlíš, to je fotenie s Ľubošom.


Dnešný deň stál naozaj zato, aj keď zo mňa Ľuboš vyšťavil všetok energie. Som spokojná, fotky sú super, Ľuboš tiež ako vždy a ja sa už teraz neviem dočkať na nové a nové fotky, experimenty a naše spoločné vystrájačky. Ešte doteraz nezabudol na ten babinec ktorý som mu tam priviedla pred pár rokmi. 10 dievčat pred objektívom, to už nie je sranda. To by bolo asi všetko. Snažila som sa fakt veľmi stručne zhrnúť dnešný SUPERDEŇ. V najbližšom čase očakávaj ďalšie fotky!!!


Pekný večer prajem a keď už ste došli až tu, nezabudnite nechať Like poprípade komentár :).



Ľuboš - https://www.facebook.com/lubos.gergely
Tu čekuj vždy všetko nové z jeho dielne - https://www.facebook.com/creativephoto.trebisov/





Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Narodil si sa ako originál, tak nezomri ako kópia!

Keď začínam písať tento blog, tak ako prvé, som začala rozmýšľať nad nejakým výstižným názvom. Potom som si však uvedomila, že najlepšie bude, ak napíšem svoju myšlienku a názov blogu už príde sám. Myslela som si, že tak skoro nedám vonku žiaden blog, lebo som nemala nejakú príhodu alebo skúsenosť, s ktorou by som sa podelila. Ale čo čert nechcel, prišlo to. Niekedy to jednoducho príde samo. Neviem, či som rada, alebo mám plakať, no každopádne aspoň sa s tým podelím.  Poznáš ten pocit, keď si sa už hádam aj 100x na niečom popálil, a aj tak si z toho nevieš vziať ponaučenie? Presne takéto pocity mám vo svojom živote, ak sa bavím o tom, že si mám zobrať lekciu z toho, že ľudia sa jednoducho nemenia. Mala som milión príležitosti zažiť, vidieť a pretrpieť chvíle, keď som pochopila, že ľudia sa nezmenili. Keď aj ty stále čakáš na ten zázrak, tak na neho čím skôr zabudni. Nebuď otrokom čakania, lebo ľudia sa nikdy nezmenia....

Som mizantrop?

„Ľudia mi vravia mlč, keď veta ešte neskončila. Všetci mi vravia stoj, keď ešte vládzem ísť. Všetci mi vravia miluj, keď ma už nikto nemá rád. Raz rozkážu mi žiť a ja budem už umierať.“  Albert Einstein Čím som staršia, tým viac si začínam vyberať ľudí, s ktorými prídem do kontaktu. Niežeby som bola náročná a odsudzujem nejaké skupiny ľudí, ale som len jednoducho pochopila, že je lepšie sa stretávať s ľuďmi, ktorí mi niečo do života dajú a nestrácať čas s nesprávnymi osobami. Vlastne každý človek je pre nás niečim. Niekto darom, niekto trestom a iný zas skúškou vlastnej trpezlivosti a podobne. Občas potrebujeme stretnúť aj tých blbcov, ktorí nám zdvihnú tlak, aby sme pochopili, že ľudia sú fakt rôznorodí. Denno denne sa s nimi stretávame. Ľudia. Je toľko rôznych typov ľudí, že sa to nedá ani popísať. Stretli sme v živote fájn ľudí, kamarátov na celý život, povrchné známostí či neprajníkov. Každý z nich však niečo zanechal v našom živote. Zanechali v nás spomienky na pekné mo...

Účtovníctvo? Žiaden problém! Teda, nie tak veľký..

Tí, ktorí sledujete moje blogy, tak už viete, že som si našla novú prácu. S odstupom času som sa rozhodla napísať blog o tom, ako som sa k tomu dostala a čo robím. Po návrate z Nemecka moja situácia bola všelijaká. Prácu som sa rozhodla hľadať až po čase. Trochu mi trvalo, kým som sa opäť poskladala a dokázala rozmýšľať nad životom ďalej. Ale to už všetko viete z mojich predchádzajúcich blogov. Podmienky pre moje budúce povolanie boli trochu zvláštne. Musela to byť práca v Košiciach a s využitím nemeckého jazyka. Bola som veľmi optimistická. Vôbec mi nebude vadiť dochádzať 3 hodiny denne, kým si nájdem bývanie. Každé ráno si spomeniem na svoje zmýšľanie, keď si po desiatich minútach čakania na vlak, už necítim prsty na nohách a rukách. Bývanie si nájdem rýchlo, veď všade stále samé inzeráty. O tom tiež raz napíšem blog, s čím všetkým som sa stretla. Nemčina? Pffff, veď som prišla z Nemecka. Nič ma neprekvapí. Keď som sa nestratila tam (iba občas), tak tu to nezvládnem? Všetko ľ...