Tí, ktorí sledujete moje blogy, tak už viete, že som si našla novú prácu. S odstupom času som sa rozhodla napísať blog o tom, ako som sa k tomu dostala a čo robím. Po návrate z Nemecka moja situácia bola všelijaká. Prácu som sa rozhodla hľadať až po čase. Trochu mi trvalo, kým som sa opäť poskladala a dokázala rozmýšľať nad životom ďalej. Ale to už všetko viete z mojich predchádzajúcich blogov. Podmienky pre moje budúce povolanie boli trochu zvláštne. Musela to byť práca v Košiciach a s využitím nemeckého jazyka. Bola som veľmi optimistická. Vôbec mi nebude vadiť dochádzať 3 hodiny denne, kým si nájdem bývanie. Každé ráno si spomeniem na svoje zmýšľanie, keď si po desiatich minútach čakania na vlak, už necítim prsty na nohách a rukách. Bývanie si nájdem rýchlo, veď všade stále samé inzeráty. O tom tiež raz napíšem blog, s čím všetkým som sa stretla. Nemčina? Pffff, veď som prišla z Nemecka. Nič ma neprekvapí. Keď som sa nestratila tam (iba občas), tak tu to nezvládnem? Všetko ľahké a hlavne s veľkým optimizmom a vidinou lepšieho života. Všetko znelo lepšie, ako nečinne ležať doma.
Môj pracovný pohovor.
Hneď vo výťahu som dostala otázku, ktorá mi zamrazila úsmev na tvári. Prečo ste si vybrali práve pozíciu Junior účtovník? Najprv som rozmýšľala, čo je Junior účtovník. Potom nastal čas odpovedať. Márne som v hlave hľadala odpoveď a spomienku, na akú pozíciu som poslala životopis. Hlavne keď som denne poslala asi tak päť životopisov. Mohlo sa stať, že tam niekde bola aj pozícia účtovníčky. Ale prečo? Ja a účtovníctvo? To nejde dokopy ani v tej najlepšej komédii. Robila som čašníčku, opatrovateľku, disponentku atď., ale účtovníctvo bolo v každej práci ďaleko odo mňa. Nevadí. Vysvetlila som to jednoducho. Došlo k nedorozumeniu, asi som sa preklikla na zlú pozíciu. Následne som sa vystresovane opýtala ešte pred začiatkom, že ak ma nevezmú, či môžem prísť ešte raz, ale na inú pozíciu. Ubezpečili ma, že na pohovor môžem prísť ešte raz. Vydýchla som si. Ale keďže som už bola tam a všetko sedelo, okrem môjho rozumu, tak sme začali pohovor. Stres som už mala a ešte ani pohovor nezačal. Nevedela som, že to najlepšie ešte len príde. Malá rada pre uchádzačov o zamestnanie: Vždy si skontrolujte, kam ste odoslali svoj životopis a hlavne na akú pozíciu. Pohovor prebiehal zaujímavo. Hlavne vtedy, keď sa snažíte vysvetliť, že ste nikdy účtovníctvo nerobili a preto muselo dojsť k nedorozumeniu.
Na pohovore ma neobišla ani skúška z jazykov. Angličtina? Maturovala som z anglického jazyka a pracovala som s ním takmer rok. V životopise - B1. Po roku a pol a v Nemecku moja úroveň angličtiny síce v životopise zostala, ale v hlave to vyzeralo celkom inak. Keď sa snažíte opísať svoj životopis v angličtine, ale polovica slov je nemeckých. Ubezpečila som ich, že ak teraz nebudem musieť ďalej rozprávať po anglicky, z nemčiny podám lepší výkon. Snažila som sa im vysvetliť, že po roku a pol v Nemecku, je nemožné skladať anglické vety. Tak sme prešli na preskúšanie nemčiny. To prebiehalo hladko. Teda aspoň dúfam. Je dosť pravdepodobné, že sa zúčastnení ešte teraz smejú z mojej nemčiny. Rada číslo dva: Vždy si dajte do životopisu pravdivé informácie a skontrolujte si ich, aby sa vám nestalo to, čo mne. Jazykové znalosti: Čeština - prekladateľská úroveň. Pracovali ste niekedy s češtinou? Jasné, veľká časť mojej rodiny hovorí českým jazykom a rozumiem úplne všetko. Pripájam príbeh z detstva, keď cez prázdniny, pred asi desiatimi rokmi, boli u mňa sesternice z Česka. Oni mi navrhli, aby sme išli na "švestky". Vtedy nastala celkom vtipná situácia, lebo kým sesternice išli k slivkovému stromu, ja som išla do skrine. Vysvetlenie: Keď moja babka povedala "švestky", tak tým myslela šaty a nie slivky. Alebo ako sme boli na svadbe v Čechách a môj ocko ma poslal kúpiť do novinového stánku "svatební kopertku" a ja som sa márne snažila vysvetliť predavačke, čo od nej vlastne chcem a ona mi iba odpovedala smutne, že mi proste nerozumie a to čo hľadám, ešte nikdy nepočula. Vonku som vyšla smutná, kde na mňa čakala rodina, ktorá sa celkom zabávala na môj účet. Prisahám, že do toho momentu som slovo "kopertka" nikdy nepočula. Preto nebolo vôbec ťažké uveriť ockovi, že obálka sa v češtine povie "kopertka". Určite sa nájde medzi vami niekto, kto to nepozná tiež, aj keď to znie veľmi česky, tak je to slovo zo šarišského nárečia a znamená obálka. Samozrejme tieto zážitky som na pohovore radšej nespomínala. Pokračovali ďalej a v mojom životopise bola spomenutá aj poľština. V duchu som sa po tej češtine modlila, aby sa neopýtali na poľštinu. Čo čert nechcel, dostal. Vysvetlila som, že po poľsky viem iba strašne málo. Nemohla som povedať, že tam patria predovšetkým nadávky kamionistov, samochody (autá) a že najlepšie viem po poľsky asi utekať. Prežila som otázky na moje jazykové znalosti. Vydýchla som si a utrela spotené ruky do nohavíc. Blížili sa počítačové zručnosti. Keď som si myslela, že som už fakt prežila ti najťažšie otázky, prišlo toto:,,Máte skúsenosť s html?" Takmer sa mi vlasy postavili, keď som počula niečo z môjho životopisu, načo som nevedela odpovedať a netušila ani, že to tam mám. Vysvetlili mi, čo to znamená a ja som sa snažila obhájiť to tým, že áno mám blog a tam som si vytvorila svoju stránku. Občas keď si vytvárate životopis, je dobré si ho pred odoslaním skontrolovať a netreba kliknúť za každú cenu na všetko, čo si myslíte, že už viete. Občas je to ťažké vysvetliť, kde ste tu skúsenosť nabrali. Oblial ma studený pot a bola som presvedčená, že na túto pozíciu ma nevezmú, ani keby som bola jediný uchádzač. Moje odpovede a gestikulácia pri pohovore sa miestami podobali skôr na gagy. Vzali ma. Nevedela som, či sa mám tešiť alebo plakať. Najprv to bola neskutočná radosť, že mám prácu s nemčinou a v Košiciach. Potom prišlo vytriezvenie, veď ja nemám šajnu o účtovníctve. Spomenula som si na slova môjho profesora slovenského jazyka na strednej, ktorý mi pri odchode povedal, že to dotiahnem v živote ďaleko. Ale že tým myslel až tak ďaleko, by som nepovedala.
Na pohovore ma neobišla ani skúška z jazykov. Angličtina? Maturovala som z anglického jazyka a pracovala som s ním takmer rok. V životopise - B1. Po roku a pol a v Nemecku moja úroveň angličtiny síce v životopise zostala, ale v hlave to vyzeralo celkom inak. Keď sa snažíte opísať svoj životopis v angličtine, ale polovica slov je nemeckých. Ubezpečila som ich, že ak teraz nebudem musieť ďalej rozprávať po anglicky, z nemčiny podám lepší výkon. Snažila som sa im vysvetliť, že po roku a pol v Nemecku, je nemožné skladať anglické vety. Tak sme prešli na preskúšanie nemčiny. To prebiehalo hladko. Teda aspoň dúfam. Je dosť pravdepodobné, že sa zúčastnení ešte teraz smejú z mojej nemčiny. Rada číslo dva: Vždy si dajte do životopisu pravdivé informácie a skontrolujte si ich, aby sa vám nestalo to, čo mne. Jazykové znalosti: Čeština - prekladateľská úroveň. Pracovali ste niekedy s češtinou? Jasné, veľká časť mojej rodiny hovorí českým jazykom a rozumiem úplne všetko. Pripájam príbeh z detstva, keď cez prázdniny, pred asi desiatimi rokmi, boli u mňa sesternice z Česka. Oni mi navrhli, aby sme išli na "švestky". Vtedy nastala celkom vtipná situácia, lebo kým sesternice išli k slivkovému stromu, ja som išla do skrine. Vysvetlenie: Keď moja babka povedala "švestky", tak tým myslela šaty a nie slivky. Alebo ako sme boli na svadbe v Čechách a môj ocko ma poslal kúpiť do novinového stánku "svatební kopertku" a ja som sa márne snažila vysvetliť predavačke, čo od nej vlastne chcem a ona mi iba odpovedala smutne, že mi proste nerozumie a to čo hľadám, ešte nikdy nepočula. Vonku som vyšla smutná, kde na mňa čakala rodina, ktorá sa celkom zabávala na môj účet. Prisahám, že do toho momentu som slovo "kopertka" nikdy nepočula. Preto nebolo vôbec ťažké uveriť ockovi, že obálka sa v češtine povie "kopertka". Určite sa nájde medzi vami niekto, kto to nepozná tiež, aj keď to znie veľmi česky, tak je to slovo zo šarišského nárečia a znamená obálka. Samozrejme tieto zážitky som na pohovore radšej nespomínala. Pokračovali ďalej a v mojom životopise bola spomenutá aj poľština. V duchu som sa po tej češtine modlila, aby sa neopýtali na poľštinu. Čo čert nechcel, dostal. Vysvetlila som, že po poľsky viem iba strašne málo. Nemohla som povedať, že tam patria predovšetkým nadávky kamionistov, samochody (autá) a že najlepšie viem po poľsky asi utekať. Prežila som otázky na moje jazykové znalosti. Vydýchla som si a utrela spotené ruky do nohavíc. Blížili sa počítačové zručnosti. Keď som si myslela, že som už fakt prežila ti najťažšie otázky, prišlo toto:,,Máte skúsenosť s html?" Takmer sa mi vlasy postavili, keď som počula niečo z môjho životopisu, načo som nevedela odpovedať a netušila ani, že to tam mám. Vysvetlili mi, čo to znamená a ja som sa snažila obhájiť to tým, že áno mám blog a tam som si vytvorila svoju stránku. Občas keď si vytvárate životopis, je dobré si ho pred odoslaním skontrolovať a netreba kliknúť za každú cenu na všetko, čo si myslíte, že už viete. Občas je to ťažké vysvetliť, kde ste tu skúsenosť nabrali. Oblial ma studený pot a bola som presvedčená, že na túto pozíciu ma nevezmú, ani keby som bola jediný uchádzač. Moje odpovede a gestikulácia pri pohovore sa miestami podobali skôr na gagy. Vzali ma. Nevedela som, či sa mám tešiť alebo plakať. Najprv to bola neskutočná radosť, že mám prácu s nemčinou a v Košiciach. Potom prišlo vytriezvenie, veď ja nemám šajnu o účtovníctve. Spomenula som si na slova môjho profesora slovenského jazyka na strednej, ktorý mi pri odchode povedal, že to dotiahnem v živote ďaleko. Ale že tým myslel až tak ďaleko, by som nepovedala.
Nástup do práce bol celom príjemný. To boli ešte tie rána, keď som si dala ráno na stanici kávu a rozmýšľala, čo dnes asi bude v práci. Tie začiatky sú všade najlepšie, ale niekedy aj najťažšie. Bola som nadšená, že môžem byť súčasťou takej veľkej firmy. Všetko vyzeralo skvelo. Jedno som však ešte stále nevedela, čo vlastne budem robiť a čo bude s mojím osudom, keď sa presvedčia, že ja som na pohovore neklamala a že som účtovníctvo nikdy nerobila. Prvý deň nástupu nám oznámili, že budova, v ktorej sa nachádzame, je naším pracoviskom prvým a aj posledným dňom.Veľmi potešujúce na začiatok však? Následujúce dni sme sa sťahovali. Nasledovali školenia. Kolegovia mi boli všetci veľmi sympatickí už od prvého dňa a vedela som, že chcem byť súčasťou tohto tímu. Všetci sa mi snažili všetko vysvetliť a upokojiť ma, že to zvládnem. Bolo to od nich veľmi milé. Po prvom školení, kde sme sa vlastne mali dozvedieť o našej práci, som zostala trochu zmrazená. Všetko, čo som si myslela, že tomu rozumiem, sa zrazu stalo nepochopiteľným. Cítila som sa akoby som sa prvýkrát stretla s nemčinou. Pravda nebola ďaleko. S nemčinou na tému účtovníctvo som sa nikdy predtým nestretla. A aj keď som sa snažila veľmi, bolo to ako počúvať niekoho, kto vám hovorí o jadrovej fyzike a vy ste kvetinár. Alebo v mojom prípade o účtovníctve a ja som učiteľka, ktorá robila naposledy čašníčku v Nemecku, v gréckej reštaurácii. Spojitosť nulová. Ale kolegovia boli super, prostredie tiež, takže s optimizmom ideme ďalej. Veď nejak do toho prídem.
Pokračovanie mojej účtovníckej kariéry sa dozviete v najbližšom blogu. Sleduj stránku na Facebooku: Day by Diana - kde vždy nájdeš link na nový blog.
Mňa by zaujímalo aký plat si si vypýtala, že ťa vzali.
OdpovedaťOdstrániť