„Ľudia mi vravia mlč, keď veta ešte neskončila. Všetci mi vravia stoj, keď ešte vládzem ísť. Všetci mi vravia miluj, keď ma už nikto nemá rád. Raz rozkážu mi žiť a ja budem už umierať.“  Albert Einstein Čím som staršia, tým viac si začínam vyberať ľudí, s ktorými prídem do kontaktu. Niežeby som bola náročná a odsudzujem nejaké skupiny ľudí, ale som len jednoducho pochopila, že je lepšie sa stretávať s ľuďmi, ktorí mi niečo do života dajú a nestrácať čas s nesprávnymi osobami. Vlastne každý človek je pre nás niečim. Niekto darom, niekto trestom a iný zas skúškou vlastnej trpezlivosti a podobne. Občas potrebujeme stretnúť aj tých blbcov, ktorí nám zdvihnú tlak, aby sme pochopili, že ľudia sú fakt rôznorodí. Denno denne sa s nimi stretávame. Ľudia. Je toľko rôznych typov ľudí, že sa to nedá ani popísať. Stretli sme v živote fájn ľudí, kamarátov na celý život, povrchné známostí či neprajníkov. Každý z nich však niečo zanechal v našom živote. Zanechali v nás spomienky na pekné mo...

Strach. Náš nepriateľ. Príde vtedy keď ho najmenej potrebujeme. Vyvoláva pochybnosti, zlé myšlienky. Báli ste sa niečoho už tak veľmi, že ste nakoniec vycúvali? Dokázal vás premôcť strach a vy ste to pokazili. ,,Nedovoľ, aby Ťa strach z prehry, vyradil hry." Babe Ruth Strach zo sklamania Boli ste už toľkokrát smutní a sklamaní, že sa bojíte, že to príde znova? Máte strach niekomu dôverovať? Strach zo sklamania, je jedným z tých najsilnejších strachov, s ktorým sa môžeme stretnúť v akomkoľvek životnom smere. Ak človek prežil nejakú bolesť, je pochopiteľné, že má strach, skúsiť to znova. Čo ak mi znova zlomí srdce? Bojíte sa, že to čo ste si prežili raz, by sa mohlo zopakovať. Vtedy už nie sú chybní na druhej strane, ale vy a vaša minulosť. Minulosť, ktorá vás poznačila natoľko, že ani po čase sa nedokážete dostať do normálu a nepozerať na minulosť. Ja viem, bolí to a chce čas, aby sa rana zahojila, aspoň ako tak. Vtedy si prajete mať tú čarovnú paličku, ktorá vymaže vašu z...

Keď sa bavíme o dni v kalendári, ktorý je veľmi známi, každý zbystrí pozornosť. Ten náš slávny 13. Piatok.  Pamätám si na dni, kedy som vždy a všetko v tento deň videla negatívne. Väčšina ľudí je nastavená tak, že tento deň jednoducho prináša smolu. Neštudovala som, prečo to tak vlastne je, lebo popravde tomu veľmi neverím. Dnes už vôbec nie. Posledný piatok 13. sme mali opäť nedávno v kalendári. Dúfam, že ste ho prežili všetci v zdraví a pohode. Môj piatok bol plný očakávaní. Najprv som mala stres, alebo skôr zmiešaný pocit, keďže ma čakal dôležitý pracovný pohovor. Nič hrozné sa mi nestalo, došla som v poriadku, ale unavená. Mysľou mi prebehla aj myšlienka, či je možné aby to pre mňa znamenalo smolu. Vypustila som ju von. Už stačilo negatív. Pohovor prebehol super, až na môj neskutočný stres, ale čím dlhšie trval, tým to bolo lepšie. Po pohovore som si doslova vydýchla a teraz už len dúfať v to najlepšie. Povedala som, že kašlem na to, že je ten krásny piatok a nemôžem si p...

Keď začínam písať tento blog, tak ako prvé, som začala rozmýšľať nad nejakým výstižným názvom. Potom som si však uvedomila, že najlepšie bude, ak napíšem svoju myšlienku a názov blogu už príde sám. Myslela som si, že tak skoro nedám vonku žiaden blog, lebo som nemala nejakú príhodu alebo skúsenosť, s ktorou by som sa podelila. Ale čo čert nechcel, prišlo to. Niekedy to jednoducho príde samo. Neviem, či som rada, alebo mám plakať, no každopádne aspoň sa s tým podelím.  Poznáš ten pocit, keď si sa už hádam aj 100x na niečom popálil, a aj tak si z toho nevieš vziať ponaučenie? Presne takéto pocity mám vo svojom živote, ak sa bavím o tom, že si mám zobrať lekciu z toho, že ľudia sa jednoducho nemenia. Mala som milión príležitosti zažiť, vidieť a pretrpieť chvíle, keď som pochopila, že ľudia sa nezmenili. Keď aj ty stále čakáš na ten zázrak, tak na neho čím skôr zabudni. Nebuď otrokom čakania, lebo ľudia sa nikdy nezmenia....

Večer som veľa premýšľala a pri počúvaní hudby, som si veľa začala uvedomovať. Prišla som na niekoľko faktov, s ktorými by som sa rada podelila aj s vami. Tento blog vznikol úplne spontánne. V poslednej dobe som mala často krát pocit, povedať svetu ako sa naozaj cítim. Väčšina si mysli že som šťastná, lebo sa usmievam a tvorím. Dokážem sa usmievať. Sú ľudia, ktorí ma ľutujú po rozpade vzťahu, iní zas nevedia čo si myslieť. Sú presvedčení o tom, že som veľa stratila tým, že som odišla zo zahraničia. Skutočnosť je táka.. bola som dlhý čas zranená, cítila som, že som na dne. Je veľmi veľa faktorov ktoré to zapríčinili. Nebojím sa priznať, že moja psychika bola priam zničená. Nedarilo sa mi. Veď človek musí byť veľmi silný nato, aby si priznal, aký bol slabý. Cítila som, že tam kde som bola, som nebola šťastná. Nevedela som si nájsť dobrú prácu, moje sebavedomie a sebadôvera boli na nule. Opýtate sa ma na vzťah, že prečo sme sa rozišli. Ja popravde ani často krát neviem ako odpovedať....

Tak a je to tu.  Keď ste čítali moje predchádzajúce blogy, tak ste sa dozvedeli, že som sa vrátila naspäť na Slovensko, do mojej rodnej dedinky, kde máme okrem iného aj krásnu záhradu. Celý rok čakám, kedy konečne príde jeseň a práca v záhrade zostane v mojích rukách. Potom si už iba vravím, domov sladký domov...  Ani tento rok ma to neobišlo a zrejme ani mnohých z vás.  Tá radosť v maminých očiach znela asi takto: ,,Hurááá, aspoň mi pomôžeš v záhrade". (R.I.P. všetkým rukám, čo majú pľuzgiere od motyky). Pevne verím, že aj vy už dokončujete prácu v záhrade a chystáte sa na sezónu večne studených nôh schovaných pod dekou. Je tu však viac problémov, ako aj napríklad večne studené ruky a hlavne po ťažkej brigáde na záhrade s motykou, aj vysušené. Pokožka pomaly ale isto kričí o pomoc. Svoj deň si dokonca bez krému neviem ani predstaviť a tak hľadám všetky možné spôsoby ako vrátiť pokožke svoj mladistvý vzhľad. Recepty na domáce hydratačné krémy nedopadli podľa pred...

Dnešný deň, sa stál tak trochu neobyčajným a zábavným. Prečo? Ak ste sledovali môj Instagram, tak ste si mohli všimnúť príspevky rôznych make-upov. Dnes konečne po vyše dvoch rokoch som bola opäť pri fotografovi Ľubošovi (link na jeho stránku a profil nechám na konci blogu). Najprv som si myslela, že pôjde iba o bežné fotenie, ako sme predtým mali vo zvyku. No keďže sa jednalo o fotenie po takom dlhom čase, tak bolo potrebné to aj patričné doladiť a hlavne vyšpekulovať niečo "špeci". Začalo to celkom nevinne klasickými fotkami. Myslela som si, že po tom čase bude mať Ľuboš viac práce s upravovaním a neustálym upozorňovaním ma. Bola som prekvapená, keď zahlásil ,,Pózy ti ešte zostali". Tak nechápavo a zamyslene som sa snažila ďalej stáť v krčoch a tváriť sa vážne. Není to však sranda stáť poskrúcaná ako z plastelíny. Po pár fotkách to už išlo ako "po masle". Príprava na fotenie u mňa bola takmer nulová, zbalila som čo sa dalo, rodičia sa ma pýtali, č...