Piatkový večer bol jedným z top, čo málo samozrejme aj následky. V zafajčenom klube sa každý nefajčiar ako ja, rád presunie vonku na chvíľu na čerstvý vzduch. Inak to nebolo ani v piatok večer. No lenže moja super silná a odolná imunita sa mi vysmievala za chrbtom a vedela, čo ma najbližšie dni čaká. Aby toho nebolo málo, tak som sa vybrala do nemenovaného Kultúrneho strediska, kde premietali super film, ktorý z času na čas zahrial pri srdci, ale na pomery tohto "Kina" to nestačilo a tak som svojmu telu dopriala otužovanie, a.k.a prihodila som do kotla mojej chorobe.
Večer som s optimizmom zapila paralen a pevne som verila, že keď sa ráno zobudím, budem zdravá ako rybička. Neviem ako pijú vodu ryby, ale ja som to ráno nedokázala. Moje hrdlo sa rozhodlo vypnúť. Vesmír sa spojil a zariadil veci tak, aby vlak meškal a ja som stála navyše pár zbytočných minút vo vetre, na stanici. Všetko sa deje pre niečo a ja som proste asi potrebovala poriadne pocítiť, že som piatok spravila chybu a budem celý týždeň trpieť. Karma je zdarma, či ako? V práci som si dala ďalšiu dávku paralenu. Nič zvláštne však? Až nato, že mi konečne začínalo byť teplo. Kým minulý týždeň, som mrzla, tak akousi záhadou bolo v práci dnes o dosť teplejšie. Vôbec som nemala mega teplý sveter a bolo mi celý deň horúco. Ponaučenie číslo dva: Nezabudni si dáždnik. Jasné, dnes som si vzala, pretože vonku krásne svietilo slnko. Na 5 minút som sa rozhodla otvoriť okno. Znova, nič zaujímavé že? Ale len do momentu, keď začnete pochybovať o nadprirodzených schopnostiach vašich kolegov. Z opačnej strany poschodia sa pri okne vedľa mňa zjavil kolega z iného oddelenia a namieril si to rovno k oknu vedľa mňa, ktoré zatvoril a odišiel. Bez slov sme sa iba pozerali na seba s kolegyňou a snažili sa pochopiť, ako a prečo? NoGrip už účinkoval na plné obrátky. Moja pracovná aktivita bola rozbehnutá. Tá "radosť" v očiach z minulého týždňa prešla do optimizmu. Najviac milujem utešujúce slová mojej kolegyni. Vždy, keď sa bojí tak si povie, že ľudia majú oveľa ťažšie povolania. Napríklad taký doktor na operačnej sále, ktorý nemá čas uvažovať nad tým, či teraz "klikne" dobre a niekomu niečo zlé zúčtuje. On to už totižto nevystornuje, Nikdy nie je tak zlé, aby nemohlo byť horšie. Motivačné že? Ona proste vie ;) Potom príde ďalšia kolegyňa s útechou, že môj výraz v očiach už nie je taký, akoby som chcela vyskočiť z budovy. Milé :) Ale dali sme to. Pondelok sme zvládli. How? I don´t know 🤔 Keď už ráno som stála na stanici, tak večer som si posedela vo vlaku, lebo sme čakali na zmeškaný rýchlik. Veď prečo nie. Nevadí, že som si skoro dolámala nohy, aby som ho stihla a nekúpila si tak lístok. Všetko dnes beriem z úsmevom. Aspoň som dala príležitosť praktikantovi, aby si vyskúšať predať lístok. Veď všetko má v sebe niečo dobré nie? Pekný začiatok týždňa všetkým :)
Večer som s optimizmom zapila paralen a pevne som verila, že keď sa ráno zobudím, budem zdravá ako rybička. Neviem ako pijú vodu ryby, ale ja som to ráno nedokázala. Moje hrdlo sa rozhodlo vypnúť. Vesmír sa spojil a zariadil veci tak, aby vlak meškal a ja som stála navyše pár zbytočných minút vo vetre, na stanici. Všetko sa deje pre niečo a ja som proste asi potrebovala poriadne pocítiť, že som piatok spravila chybu a budem celý týždeň trpieť. Karma je zdarma, či ako? V práci som si dala ďalšiu dávku paralenu. Nič zvláštne však? Až nato, že mi konečne začínalo byť teplo. Kým minulý týždeň, som mrzla, tak akousi záhadou bolo v práci dnes o dosť teplejšie. Vôbec som nemala mega teplý sveter a bolo mi celý deň horúco. Ponaučenie číslo dva: Nezabudni si dáždnik. Jasné, dnes som si vzala, pretože vonku krásne svietilo slnko. Na 5 minút som sa rozhodla otvoriť okno. Znova, nič zaujímavé že? Ale len do momentu, keď začnete pochybovať o nadprirodzených schopnostiach vašich kolegov. Z opačnej strany poschodia sa pri okne vedľa mňa zjavil kolega z iného oddelenia a namieril si to rovno k oknu vedľa mňa, ktoré zatvoril a odišiel. Bez slov sme sa iba pozerali na seba s kolegyňou a snažili sa pochopiť, ako a prečo? NoGrip už účinkoval na plné obrátky. Moja pracovná aktivita bola rozbehnutá. Tá "radosť" v očiach z minulého týždňa prešla do optimizmu. Najviac milujem utešujúce slová mojej kolegyni. Vždy, keď sa bojí tak si povie, že ľudia majú oveľa ťažšie povolania. Napríklad taký doktor na operačnej sále, ktorý nemá čas uvažovať nad tým, či teraz "klikne" dobre a niekomu niečo zlé zúčtuje. On to už totižto nevystornuje, Nikdy nie je tak zlé, aby nemohlo byť horšie. Motivačné že? Ona proste vie ;) Potom príde ďalšia kolegyňa s útechou, že môj výraz v očiach už nie je taký, akoby som chcela vyskočiť z budovy. Milé :) Ale dali sme to. Pondelok sme zvládli. How? I don´t know 🤔 Keď už ráno som stála na stanici, tak večer som si posedela vo vlaku, lebo sme čakali na zmeškaný rýchlik. Veď prečo nie. Nevadí, že som si skoro dolámala nohy, aby som ho stihla a nekúpila si tak lístok. Všetko dnes beriem z úsmevom. Aspoň som dala príležitosť praktikantovi, aby si vyskúšať predať lístok. Veď všetko má v sebe niečo dobré nie? Pekný začiatok týždňa všetkým :)
Komentáre
Zverejnenie komentára