Preskočiť na hlavný obsah

Perfect Day :)

Najlepší spôsob ako zabiť deň, je vybrať sa niekam, kde ste nikdy neboli. Po dlhom dohadovaní, som sa konečne vybrala s Lauritou na prechádzku spojenú s malým foteníčkom. Zbalili sme pár kúskov oblečenia a vybrali sme sa na prechádzku. Nečakali sme, že sa to tak zvrhne. Vybrali sme si úplne top deň a lokalitu. Vedeli sme kam chceme isť, ale cestu sme nepoznali ani jedna. Po pár dedinách, kde by to asi mohlo byť, sme využili žolíka - priateľ na telefóne. Laura a navigačné schopnosti jej priateľa našťastie nesklamali. Sklamalo nás však niečo iné. Auto som odparkovala pri ceste, keďže som nechcela riskovať, že niekam pôjdem a nevrátim sa späť. Keď sa bavím o prechádzke, tak najprv sme došli autom na miesto činu a až tak nasledovali prechádzky. Prvé prejdené metre vyzerali celkom nádejne. Po prvej štvrtine cesty sme si všetko rozmysleli, takže cestu na Vodnú nádrž Ozorovce sme ukončili. Podmienky po upršanej noci neboli vôbec priaznivé. Miestami to vyzeralo, že naše topánky zostanú zapadnuté v blate. Kým sme sa dostali k autu, tak naše topánky vyzerali asi takto: 

Kocúr v čižmách

Pri aute našťastie bola tráva, kde sme si čistili topánky asi 15 minút. Oproti nám sa blížila starenka s úsmevom. Zrejme jej bolo smiešno z toho, ako vyzerali naše topánky a snaha to blato očistiť.  Zdvorilo sme sa pozdravili a snažili sa zistiť pani domácej, či ešte je nejaká iná, alternatívna cesta k vodnej nádrži. Aj napriek zablateným topánkam, dažďovým prehánkam a zime, sme vôbec nestrácali na dobrej nálade. 

Asistent Dominik nestrácal úsmev :)

Pani nám oznámila, že bohužiaľ inú cestu ona nepozná. Neodpustila si otázku, ktorá mi takmer vybila dych: Idete stanovať? Spustili sme smiech. Bolo veľmi trápne vysvetľovať, čo vlastne ideme robiť s taškami a dekou v rukách, na vodnú nádrž. No nič teda, nie nejdeme stanovať. Ale aby niekto išiel stanovať v novembri? Nuž neviem, čo si pani zlatá pomyslela. Pohľad na troch ľudí, ktorí sa snažia beznádejne čistiť blato v tráve, musel stáť zato. Najlepšie je zobrať si svetlé tenisky, ako to bolo v mojom prípade. Pre pokoj v duši všetkých pedantov na čisté biele tenisky, nepridávam fotku tenisiek. Mohli by mať nočné mory z toho, ako tie tenisky vyzerali. Nasadli sme do auta. Váha auta sa zvýšila o 5 kíl blata na topánkach. Nastal čas na plán B. Kam pôjdeme? Do poslednej chvíle som verila, že skončíme v strede našej dediny, kde máme "námestie". To by bol trapas. Našťastie sme po ceste našli jedno celkom pekné miesto. Rovno pri ceste. Vôbec nám nevadilo, že je piatok poobede a drvivá väčšina pôjde z práce a okolo prejde cez cestu každú minútu auto. Okrem iného, tam bol neskutočný puch, z ktorého sa nám zdvíhal žalúdok. Podmienky, ktoré je niekedy potrebné prežiť kvôli pár fotkám, sú fakt bojové. Zobrali sme tašky. Okoloidúce autá sa len nechápavo prizerali, kam ideme. Zišli sme trochu z cesty a rozložili si veci. 

Second Hand na poli
Po pár fotkách sme začali meniť oblečenie. Laurita bola odvážna a bojovala so zimou. Prezliekala sa v tých najdrsnejších podmienkach. Máš náš obdiv Laurita. Vôbec sa nenechala odradiť ani okoloidúcim autobusom plným ľudí. Aj keď sa snažila hanblivo skrývať za opadaný ker, nedarilo sa jej to. Nezostávala nič iné, ako sa zmieriť s podmienkami.


Výsledok Laurity a jej trpezlivosti

Pohľady ľudí z auta boli všelijaké. Ale koniec koncov, nikto nás zrejme nepoznal. Veď nikoho by nenapadlo, že by sme vymysleli takú šialenosť. Fotenie našťastie dopadlo aspoň ako tak dobre, prechádzka splnila svoj účel a okrem zimy a blata sme si doniesli domov jednu peknú spomienku a pár fotiek. Jedno, čo sme zabudli bol teplý čaj, takže jediné čo nás hrialo bol úsmev na tvári.
Ďakujem aj asistentovi Dominikovi, za pomoc pri organizácii.Verím, že ďalší spoločný výlet do prírody bude za ideálnejších podmienok a s väčšou znalosťou geografie.
Prajem príjemný začiatok víkendu :)



Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Narodil si sa ako originál, tak nezomri ako kópia!

Keď začínam písať tento blog, tak ako prvé, som začala rozmýšľať nad nejakým výstižným názvom. Potom som si však uvedomila, že najlepšie bude, ak napíšem svoju myšlienku a názov blogu už príde sám. Myslela som si, že tak skoro nedám vonku žiaden blog, lebo som nemala nejakú príhodu alebo skúsenosť, s ktorou by som sa podelila. Ale čo čert nechcel, prišlo to. Niekedy to jednoducho príde samo. Neviem, či som rada, alebo mám plakať, no každopádne aspoň sa s tým podelím.  Poznáš ten pocit, keď si sa už hádam aj 100x na niečom popálil, a aj tak si z toho nevieš vziať ponaučenie? Presne takéto pocity mám vo svojom živote, ak sa bavím o tom, že si mám zobrať lekciu z toho, že ľudia sa jednoducho nemenia. Mala som milión príležitosti zažiť, vidieť a pretrpieť chvíle, keď som pochopila, že ľudia sa nezmenili. Keď aj ty stále čakáš na ten zázrak, tak na neho čím skôr zabudni. Nebuď otrokom čakania, lebo ľudia sa nikdy nezmenia....
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej

Som mizantrop?

„Ľudia mi vravia mlč, keď veta ešte neskončila. Všetci mi vravia stoj, keď ešte vládzem ísť. Všetci mi vravia miluj, keď ma už nikto nemá rád. Raz rozkážu mi žiť a ja budem už umierať.“  Albert Einstein Čím som staršia, tým viac si začínam vyberať ľudí, s ktorými prídem do kontaktu. Niežeby som bola náročná a odsudzujem nejaké skupiny ľudí, ale som len jednoducho pochopila, že je lepšie sa stretávať s ľuďmi, ktorí mi niečo do života dajú a nestrácať čas s nesprávnymi osobami. Vlastne každý človek je pre nás niečim. Niekto darom, niekto trestom a iný zas skúškou vlastnej trpezlivosti a podobne. Občas potrebujeme stretnúť aj tých blbcov, ktorí nám zdvihnú tlak, aby sme pochopili, že ľudia sú fakt rôznorodí. Denno denne sa s nimi stretávame. Ľudia. Je toľko rôznych typov ľudí, že sa to nedá ani popísať. Stretli sme v živote fájn ľudí, kamarátov na celý život, povrchné známostí či neprajníkov. Každý z nich však niečo zanechal v našom živote. Zanechali v nás spomienky na pekné mo...
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej

Účtovníctvo? Žiaden problém! Teda, nie tak veľký..

Tí, ktorí sledujete moje blogy, tak už viete, že som si našla novú prácu. S odstupom času som sa rozhodla napísať blog o tom, ako som sa k tomu dostala a čo robím. Po návrate z Nemecka moja situácia bola všelijaká. Prácu som sa rozhodla hľadať až po čase. Trochu mi trvalo, kým som sa opäť poskladala a dokázala rozmýšľať nad životom ďalej. Ale to už všetko viete z mojich predchádzajúcich blogov. Podmienky pre moje budúce povolanie boli trochu zvláštne. Musela to byť práca v Košiciach a s využitím nemeckého jazyka. Bola som veľmi optimistická. Vôbec mi nebude vadiť dochádzať 3 hodiny denne, kým si nájdem bývanie. Každé ráno si spomeniem na svoje zmýšľanie, keď si po desiatich minútach čakania na vlak, už necítim prsty na nohách a rukách. Bývanie si nájdem rýchlo, veď všade stále samé inzeráty. O tom tiež raz napíšem blog, s čím všetkým som sa stretla. Nemčina? Pffff, veď som prišla z Nemecka. Nič ma neprekvapí. Keď som sa nestratila tam (iba občas), tak tu to nezvládnem? Všetko ľ...
1 komentár
Čítať ďalej