Preskočiť na hlavný obsah

dzivo-KE 😈

Ahojte,

Dnes som sa konečne dostala do tých mojich krásnych Košíc. Konečne som si vychutnala tu atmosféru a čaro východu. V spoločnosti s tou najlepšou sprievodkyňou ever. Vychutnať si kávu za bezkonkurenčnú cenu, čakať na každom prechode 10 minút, vychutnať si krásnu "gadžovinu", či prejsť 120515814815 km za jeden deň, to všetko (okrem iného), ponúkajú krásne Košice - metropola východu.  Ani čakanie na zatúlanú Važku, ktorá sa nestratí vo svete, no vie veľmi ľahko zablúdiť v Košiciach, mi nedokázalo skaziť tu super atmosféru. Po dlhom čase zase tie miestá, ľudia, vecí. Nostalgický deň. Dúfam, že tie Košice zostanú navždy čarovné a nikdy ich nebudem mať dosť. 

Keď sa stretne blondínka s brunetkou po "100 rokoch".

Keďže nie je deň, aby nebol nejako užitočne využitý, tak som sa zastavila pozrieť aj ten veľký veľtrh práce. Úprimne? Moje očakávania to vôbec nesplnilo. Pár veľmi slušných ľudí sa opýtalo, čo chcem robiť v živote. No odpovedzte rozumne, keď ani sama netuším. Povedzte aspoň nejaké odvetvie... ako by ste vysvetlili milo, že ani sami netušíte že čo chcete robiť, ale že medzi hlavné kritéria patrí výška mzdy, alebo keď odvetvie, kde by ste relatívne mohli pracovať, ma strašne ďaleko od školy ktorú máte. Tí čo tvrdia, že na výplate až tak nezáleží pri výbere práce, tak väčšinou klamú. Každý potrebuje peniaze, lebo bez nich sa účty nezaplatia samé. Nikto nedá nikomu nič zadarmo, a každý chce zarobiť na každom :) No projekt ako taký je fájn a aj keď som si tam síce nenašla vysnívanú prácu, tak verím, že mnoho iných ľudí áno. 


Nebolo :/


Keď už nevyšiel veľtrh práce presne tak, ako som chcela ( cieľ bol nechať tam aspoň 5 životopisov ), tak aspoň tá atmosféra dnešného dňa stála zato a som veľmi rada, že som opäť doma. S dobrým pocitom konečne vstrebávam na gauči dnešný deň, teším sa že som nezaspala v autobuse a hlavne regenerujem chodidlá. Námestie v Košiciach je krásne, najmä tie chodníky, no chodiť tam celý deň vo vysokých topánkach, je fakt strašne bolestivé. Aj keď mám otlaky na nohách, tak mám aspoň dobrý pocit na duši. Ženy, ktoré chodíte deň, čo deň na vysokých opätkoch, prosím zanechajte komentár s radami ako nato ✌👠


Hľadanie mojej vysnívanej práce pokračuje, miestami ma prepadávajú stavy zúfalstva, čo vlastne bude robiť, ale verím, že to miesto na mňa niekde čaká. Možno je to profesia, ktorú ešte nevymysleli a ešte iba príde na trh práce. Byť komplikovaný a náročný človek, je niekedy tak ťažké, že zato nemám rada ani samú seba 😥.

Dúfam, že sa vám zhrnutie môjho dňa aspoň trochu páčilo. Ak ste niekto boli tiež na tom veľtrhu, tak napíšte, ako sa tam páčilo/nepáčilo vám.

Pekný zvyšok večera :)


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Narodil si sa ako originál, tak nezomri ako kópia!

Keď začínam písať tento blog, tak ako prvé, som začala rozmýšľať nad nejakým výstižným názvom. Potom som si však uvedomila, že najlepšie bude, ak napíšem svoju myšlienku a názov blogu už príde sám. Myslela som si, že tak skoro nedám vonku žiaden blog, lebo som nemala nejakú príhodu alebo skúsenosť, s ktorou by som sa podelila. Ale čo čert nechcel, prišlo to. Niekedy to jednoducho príde samo. Neviem, či som rada, alebo mám plakať, no každopádne aspoň sa s tým podelím.  Poznáš ten pocit, keď si sa už hádam aj 100x na niečom popálil, a aj tak si z toho nevieš vziať ponaučenie? Presne takéto pocity mám vo svojom živote, ak sa bavím o tom, že si mám zobrať lekciu z toho, že ľudia sa jednoducho nemenia. Mala som milión príležitosti zažiť, vidieť a pretrpieť chvíle, keď som pochopila, že ľudia sa nezmenili. Keď aj ty stále čakáš na ten zázrak, tak na neho čím skôr zabudni. Nebuď otrokom čakania, lebo ľudia sa nikdy nezmenia....

Som mizantrop?

„Ľudia mi vravia mlč, keď veta ešte neskončila. Všetci mi vravia stoj, keď ešte vládzem ísť. Všetci mi vravia miluj, keď ma už nikto nemá rád. Raz rozkážu mi žiť a ja budem už umierať.“  Albert Einstein Čím som staršia, tým viac si začínam vyberať ľudí, s ktorými prídem do kontaktu. Niežeby som bola náročná a odsudzujem nejaké skupiny ľudí, ale som len jednoducho pochopila, že je lepšie sa stretávať s ľuďmi, ktorí mi niečo do života dajú a nestrácať čas s nesprávnymi osobami. Vlastne každý človek je pre nás niečim. Niekto darom, niekto trestom a iný zas skúškou vlastnej trpezlivosti a podobne. Občas potrebujeme stretnúť aj tých blbcov, ktorí nám zdvihnú tlak, aby sme pochopili, že ľudia sú fakt rôznorodí. Denno denne sa s nimi stretávame. Ľudia. Je toľko rôznych typov ľudí, že sa to nedá ani popísať. Stretli sme v živote fájn ľudí, kamarátov na celý život, povrchné známostí či neprajníkov. Každý z nich však niečo zanechal v našom živote. Zanechali v nás spomienky na pekné mo...

Účtovníctvo? Žiaden problém! Teda, nie tak veľký..

Tí, ktorí sledujete moje blogy, tak už viete, že som si našla novú prácu. S odstupom času som sa rozhodla napísať blog o tom, ako som sa k tomu dostala a čo robím. Po návrate z Nemecka moja situácia bola všelijaká. Prácu som sa rozhodla hľadať až po čase. Trochu mi trvalo, kým som sa opäť poskladala a dokázala rozmýšľať nad životom ďalej. Ale to už všetko viete z mojich predchádzajúcich blogov. Podmienky pre moje budúce povolanie boli trochu zvláštne. Musela to byť práca v Košiciach a s využitím nemeckého jazyka. Bola som veľmi optimistická. Vôbec mi nebude vadiť dochádzať 3 hodiny denne, kým si nájdem bývanie. Každé ráno si spomeniem na svoje zmýšľanie, keď si po desiatich minútach čakania na vlak, už necítim prsty na nohách a rukách. Bývanie si nájdem rýchlo, veď všade stále samé inzeráty. O tom tiež raz napíšem blog, s čím všetkým som sa stretla. Nemčina? Pffff, veď som prišla z Nemecka. Nič ma neprekvapí. Keď som sa nestratila tam (iba občas), tak tu to nezvládnem? Všetko ľ...