Keď začínam písať tento blog, tak ako prvé, som začala rozmýšľať nad nejakým výstižným názvom. Potom som si však uvedomila, že najlepšie bude, ak napíšem svoju myšlienku a názov blogu už príde sám. Myslela som si, že tak skoro nedám vonku žiaden blog, lebo som nemala nejakú príhodu alebo skúsenosť, s ktorou by som sa podelila. Ale čo čert nechcel, prišlo to. Niekedy to jednoducho príde samo. Neviem, či som rada, alebo mám plakať, no každopádne aspoň sa s tým podelím. Poznáš ten pocit, keď si sa už hádam aj 100x na niečom popálil, a aj tak si z toho nevieš vziať ponaučenie? Presne takéto pocity mám vo svojom živote, ak sa bavím o tom, že si mám zobrať lekciu z toho, že ľudia sa jednoducho nemenia. Mala som milión príležitosti zažiť, vidieť a pretrpieť chvíle, keď som pochopila, že ľudia sa nezmenili. Keď aj ty stále čakáš na ten zázrak, tak na neho čím skôr zabudni. Nebuď otrokom čakania, lebo ľudia sa nikdy nezmenia....
Komentáre
Zverejnenie komentára