Ahojte,
všetci tí, ktorých zaujíma, ako, prečo, kedy, s kým a podobne som sa dostala do Nemecka. Pre tých, ktorí to ešte nevedia, tak áno žijem v Nemecku už 11 mesiacov.. wohooou (ale nie, radosť to práve nie je). Momentálne žijem v meste Kelheim, kde som prišla za priateľom. Po škole som pracovala na Slovensku, v celkom slušnej špedičnej firme na východe, kde som si na východoslovenské pomery, aj fájn zarobila. Všetko bolo fájn, kým som na Vianoce 2015 nestretla svojho priateľa. Predtým som sa občas pohrávala s myšlienkou, odísť, alebo nie niekam na stáž, k moru alebo ako opatrovateľka detí a kadečo. Nikdy som však nenabrala odvahu sa vydať do sveta a opustiť sladký život komfortu doma na Slovensku. Vo februári sme sa stretli s priateľom v Prahe. Vtedy som už cítila, že chcem isť do toho vzťahu reálnejšie a vymazať vzdialenosť, ktorá bola jedinou prekážkou medzi nami. Dal mi veľmi dobrú príležitosť na vycestovanie, aby som prišla a viacmenej už do hotového. Potom ta vidina nového sveta a to všetko úplne zatienila Slovensko.
 |
| Pohľad na Kelheim - Môj prvý deň a prvá fotka :) |
Deň D.. 7.5.2015 som sadala na vlak Košice - Praha.. Najhorší večer a zážitok v mojom živote, doteraz si pamätám slzy mojich rodičov a brata, ktorí nikdy neboli odo mňa dlhšie ako týždeň. Vždy sme k sebe mali všetci veľmi blízko a preto to bol veľký boj, kým som mohla odísť, prehovárali ma, ale ja som bola odhodlaná ísť. Z Prahy ma už čakal len maličký krok k tomu, aby som presadla na vlak, sama do Nemecka. Otázky typu: Kde vystúpim? Čo ak nebudem rozumieť kde sme? Čo ak zaspím zastávku?. Bolo to hrozné, Najprv som takmer celú noc nespala cestou do Prahy a potom ešte zvládnuť ďalšie 4 hodiny do Nemecka.. Ale ten pocit, keď som prvýkrát vystúpila z vlaku v Nemecku, všetko cudzie, obrovské mestá, kopa ľudí. Super ! Bola nedeľa a tak sme po dorazení a zložení vecí hneď vybehli vonku, bolo teplo a ja som si chcela prezrieť okolie.
 |
| Pohľad na Weltenburg a Dunaj. |
 |
| Vitajte v Bavorsku :) |
Sedíte si za kancelárskym stolom a premýšľate, že aké ťažké je pracovať vo fabrikách či McDonalde atď. To bola ta zóna komfortu. V Nemecku však prišla tvrdá realita a ako prvá najmožnejšia práca pre dievča, ktoré sotva prišlo do Nemecka a potrebuje zostať v meste, keďže som nemala auto, tak ako prvá a jediná možnosť bol McDonald. Bola som smutná a bolo to ťažké, bála som sa toho. Ale spoznala som nových ľudí, výhoda bola že tam pracovali so mnou Slováci, bez ktorých by to bolo 100x ťažšie. Hlavne som si uvedomila, že tú istú prácu robia ľudia na Slovensku za 1/3 môjho platu. Hrozné však? A pritom ceny za jedlo sa líšia možno tak 10-20centov. Vyskúšala som si, bolo to ťažké, miestami zábavné, ale hlavne mi to dalo veľkú skúsenosť, že aká vlastné naozaj ta práca v McDonalde je.
Vydržala som tam iba dve mesiace a vybrala som sa na dlhú púť hľadania novej práce. Po dvoch mesiacoch hľadania práce, ktoré mi priniesli viac starostí a problémov ako oddychu, som si našla prácu (doslova - ber čo môžeš po 2 mesiacoch už veľmi neriešiš, čo to je za prácu). Nastúpila som do výroby. V Nemecku medzi auslandermi dosť populárna pozícia - Produktionsarbeiter - človek pracujúci od vidím do nevidím za vidinou lepšieho života a peňazí. Som v tejto práci doteraz, nie je to tak náročná práca pre ženy, ale stáť 8 hodín pri páse, poprípade behať hore dole od jednému k druhému, teda med lízať nie je.. Kým sa vám znovu otvoria nejaké brány možností a prídete ako ako to všetko chodí, potrvá to čas a niečo predsa robiť musí každý. Ale tak ako každý,tak aj ja som všetko pochopila až tu, keď som si všetko vyskúšala.
Zatiaľ by som to nechala takto.. Články budem aj naďalej pridávať, niektoré fotky sú ešte bohužiaľ fotené Nokiou 3310, ale už sme si zaobstarali kvalitný foťáčik, aj kvôli tomuto blogu :)
Takže dúfam, že ešte pár článkov o navštívených miestach prežijete so starými fotkami a zvyšok už bude určite kvalitnejšie. Tak čaute nabudúce :)
 |
| Befreiungshalle nad Kelheimom (práve vo veľkej rekonštrukcíí) |
Tesim sa na dalsie prispevky ;)
OdpovedaťOdstrániť